Monica Rapeanu STL,

Spoluzakladateľka a spoluorganizátorka Theology of the Body International Symposia (tobinternationalsymposia.com)

„Nemôžeme žiť bez lásky. Ak sa nestretneme s láskou, ak ju nezažijeme a neosvojíme si ju a ak na nej nemáme živú účasť, nášmu životu chýba zmysel. Bez lásky ostávame sami sebe nepochopiteľnými.“

Tieto slová by pokojne mohli byť slovami básnika alebo filozofa, a prečo nie aj umelca. Bolo by pre vás ťažké uveriť, že sú to skutočne slová niekoho, kto bol naozaj básnikom, filozofom a umelcom? Tieto slová patria niekomu, kto bol vo svojej dobe prorokom a kto vyzýval svet opakovaným hlásaním dvoch životne dôležitých právd: že človek nemôže žiť bez lásky a že skutočná láska je darom seba samého. Karol Wojtyła, dnes známy ako svätý Ján Pavol II., človek s veľkou citlivosťou a jasnou víziou umelca, nám zanechal neuveriteľne cenný plán pre lásku, a tak nám umožnil pochopiť ju ako náš pôvod i cieľ.

„Už ako mladý kňaz“, vyznáva, „som sa naučil milovať ľudskú lásku [lásku medzi mužom a ženou]“. Toto sa malo stať jednou zo základných tém jeho učenia. „Ak milujeme ľudskú lásku, zároveň sa rodí potreba nasadiť všetky sily v prospech „krásnej lásky“, pretože láska je krásna.“ Ján Pavol II. bol a aj ostáva zástancom ľudskej lásky.

Azda nikde inde sa jeho vzácny dar uvažovať o „krásnej láske“ a chápať ju vo všetkých jej rozmeroch neprejavuje tak živo ako v knihe Muža a ženu ich stvoril: teológia tela, ktorá obsahuje 129 príhovorov, resp. katechéz, ktoré v rokoch 1979 až 1984 raz týždenne prednášal počas generálnych audiencii.

Len si to predstavte: pápež, ktorý päť rokov po sebe neúnavne hovoril o láske a ľudskej sexualite, musí byť človek, ktorý túto tému považuje za mimoriadne dôležitú. Mal pravdu, keď si to myslel? Nuž, nie je sexualita neoddeliteľnou súčasťou nášho života a toho, kým sme? Skúsenosť nám hovorí, že ako ľudské bytosti – muži a ženy – sme hlboko sexuálne stvorenia. Ako ľudské bytosti sme však väčšmi vzťahoví ako sexuálni. Inými slovami, túžba byť milovaný a milovať je oveľa hlbšia ako túžba mať sex. A Ján Pavol II. na tomto bode veľmi trvá.

Myslím, že by sme sa všetci zhodli na tom, že práve vďaka skúsenosti spoznávame radosť z toho, že nás niekto chápe, potvrdzuje, rešpektuje, miluje, a že práve vďaka skúsenosti si tiež uvedomujeme, že s nami môžu iní ľudia zle zaobchádzať, dokonca nás využívať a potom sa nás zbaviť, akoby sme boli len predmetmi určenými na uspokojenie dočasných pôžitkov a sebeckých záujmov.

To, čo nám Ján Pavol II. navrhuje, nie je, aby sme verili v rozprávky, ale v pravú lásku, ktorá je pripravená urobiť záväzok voči druhému a ktorá hľadá jeho dobro. Vyzýva nás, aby sme sa zamysleli nad láskou a jej falošnými podobami a sami sa rozhodli, o čo sa oplatí usilovať. Robí to jednak apelovaním na naše každodenné skúsenosti a jednak odvolávaním sa na pravdu vpísanú do našich vlastných tiel.

Keď hovorí o ľudskom tele z novej, nebiologickej perspektívy, zameriava sa na mylnú predstavu, že telo je len príveskom k tomu, kým sme ako osoby. Často počujeme ľudí dôrazne tvrdiť: „Moje telo, moja voľba!" Inými slovami, nikto nemá právo hovoriť mi, čo mám robiť so svojím vlastným telom, pretože rozhodnutie patrí len mne, a preto si môžem vybrať robiť čokoľvek, čo chcem. Skúsenosť nám však opäť ukazuje, že každý čin má svoje dôsledky, a keďže človek je vzťahová bytosť, ktorá je povolaná komunikovať a nadväzovať vzťahy s inými ľuďmi, vyplýva z toho, že čokoľvek sa človek rozhodne vyjadriť prostredníctvom vlastného tela, ovplyvní komunikáciu s ostatnými.

Vezmime si jednoduchý príklad: predstavte si, že vás niekto udrel po tvári. Určite by ste mu nepovedali: Tvoja ruka udrela moju tvár. Ale povedali by ste: Ty si ma udrel po tvári! A táto facka by bola prejavom hnevu pochádzajúceho od osoby, a nie od ruky. Takto sa prejavuje hnev; stáva sa viditeľným prostredníctvom pohybu ruky.
Rovnakým spôsobom aj telo „hovorí“ svojím jazykom, alebo lepšie povedané, prostredníctvom svojho tela hovoríme, keď ide o lásku. V našom tele je zapísaný vopred určený význam a toto je jedna z vecí, na ktoré Ján Pavol II. kladie dôraz vo svojej Teológii tela. Nie sme vynálezcami tohto významu tela, ani tvorcami jednoty medzi telom a dušou. Nemôžeme svoje telo jednoducho zredukovať na obyčajnú hmotu preto, že práve prostredníctvom tela sa vyjadrujeme ako osoby. Preto môžeme s istotou povedať, že telo v istom zmysle JE osobou, pretože ju vyjadruje.

Keď sa niekomu dávam telesne, dávam sa ako osoba, robím zo seba dar druhej osobe, nedávam len svoje telo telu niekoho iného. Ak zaobchádzam so svojím telom ako s predmetom, znamená to, že rovnako aj so sebou zaobchádzam ako s predmetom. Navyše, ak by telo bolo len hmotou, nemalo by zmysel hovoriť o žiarlivosti alebo o tom, že niekto niekoho podvádza.

Môžem sa teda ako osoba odovzdať viac ako jednej osobe? Ak sa telesne odovzdám tejto osobe a potom tamtej osobe, tak tým prvej osobe hovorím: „Patrím len tebe“ a druhej osobe: „Som len tvoj(a)“. Je však možné patriť súčasne viacerým osobám? Môžem sa úprimne darovať ako osoba a potom dať rovnaký dar seba samého druhej osobe? Nebolo by to klamstvo?

Niektorí ľudia by sa mohli opýtať: „A čo je zlé na klamstve?“ Nuž, v tom prípade by to znamenalo, že si myslím, že je úplne v poriadku zaobchádzať so sebou ako s predmetom a zaobchádzať s druhými ako s objektmi pre potešenie. Namiesto toho, aby som zostal subjektom, rozhodol som sa stať objektom. To je však v rozpore so samotným zmyslom sexuality chápanej ako schopnosť zjednotenia sa a lásky, a nie len ako biologický podnet alebo sila rozkoše sústredená v špecifických telesných orgánoch.

Sexualita je kľúčová a nikto to nemôže poprieť. V skutočnosti Ján Pavol II. dôrazne potvrdil sex možno viac ako ktorýkoľvek iný pápež v histórii. Ale – a to je pápežovo jasné tvrdenie v Teológii tela – sexualita by mala slúžiť skutočným, plodným a trvalým vzťahom medzi mužmi a ženami.

Ján Pavol II. dobre vedel, že bez lásky je život človeka nezrozumiteľný a že každý človek má takú obrovskú dôstojnosť, že len odpoveď lásky je hodná ľudskej osoby.

Či je jeho pohľad na lásku nový, revolučný, rozhodnite sa sami. Určite nás však núti klásť si otázky o samotnom zmysle nášho života a našom hľadaní šťastia v kultúre, ktorá podporuje konzum a pohŕda dôstojnosťou ľudskej osoby.