Slovník základných pojmov teológie tela ponúka definície jednotlivých kľúčových pojmov na rýchlu orientáciu. Je  prevzatý z knihy Christophera Westa – Teológia tela pre začiatočníkov.

 




Teológia tela: Skúmanie toho, ako Boh odhaľuje svoje tajomstvo cez ľudské telo. Je to tiež názov 134 krátkych prejavov Jána Pavla II. na túto tému.

Božské tajomstvo: Dvojaké „tajomstvo vnútra“ Božieho: po prvé, že Boh existuje ako Trojica na večnej „výmene lásky“ a po druhé, že Boh stvoril človeka (muža a ženu), aby mali účasť na tejto výmene lásky.

Duchovný boj: Konflikt medzi dobrom a zlom, ktoré zúri v nás a všade okolo nás. Spojenie muža a ženy sa nachádza v samom strede tohto veľkého boja.

Kultúra smrti: Utilitárske (t.j. zamerané na prospech) kultúrne prostredie, v ktorom sa nielenže s osobami zaobchádza ako s prostriedkom na dosiahnutie cieľa, ale pokiaľ danému cieľu neslúžia, sú prehliadané, zle sa s nimi zaobchádza a sú dokonca odstraňované.

Kultúra života: Kultúrne prostredie, v ktorom je život uctievaný ako jeden z najväčších darov, a pre zachovanie nevýslovnej ceny a hodnoty každej osoby je podstúpená akákoľvek obeť.

Manicheizmus: Staroveká dualistická heréza pripisovaná mužovi nazývanom Mani (alebo Manicheus), ktorá vidí zdroj zla v hmote, a preto odsudzuje telo a sexualitu.

Snubná analógia: Prípad, keď Písmo používa manželskú lásku ako pozemský obraz Božej lásky k Izraelu a v Novom zákone Kristovej lásky k Cirkvi. Snubná analógia je, podobne ako všetky analógie, nepostačujúca, aby šírila nekonečne transcendentné (presahujúce tento svet) Božie tajomstvo. Podľa Jána Pavla II. je to ale najvernejší obraz Božieho tajomstva.

Spoločenstvo osôb: Jednota, ktorá vzniká, keď si osoby navzájom dávajú a prijímajú „úprimný dar samého seba“. Spoločenstvo osôb – muža a ženy – v manželstve je stvoreným obrazom Spoločenstva Osôb v Trojici.

Sviatosť: Vo svojom najstaršom význame je to fyzické znamenie, ktoré robí viditeľným, čo je neviditeľné. V užšom zmysle sú sviatosťami sedem znamení nového zákona (krst, birmovanie, eucharistia, pokánie, pomazanie chorých, kňazstvo, manželstvo), ktoré ustanovil Kristus na sprostredkovanie milosti vykúpenia.

Úprimné sebadarovanie: Kristus ukazuje, že láska sa napĺňa skrze sebadarovanie. Povedať, že človek môže nájsť sám seba iba cez „úprimný dar samého seba“, je ako povedať, že človek sa môže stať tým, čím má byť iba tak, že bude milovať, ako miloval Kristus.

Vtelenie: Doktrína hovorí o tom, že Večné Slovo, druhá osoba Najsvätejšej Trojice, prijala telo a narodila sa zo ženy.

Zduchovnené telo: Skutočnosť, že do ľudského tela bola „vdýchnutá“ nielen duša, ale cez milosť vykúpenia i Duch Svätý.





Sloboda: Schopnosť určovať svoje vlastné konanie. V tom spočíva hlavný rozdiel medzi človekom a zvieratami.

Osoba, subjekt: Tento termín označuje ľudskú „veľkosť“, skutočnosť, že má „vnútorný život“, „vnútorné ja“. Človek nie je iba niečo, ale niekto.

Poznanie dobra a zla: človek má schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom, ale nemá slobodu určovať, čo je dobré a čo je zlé.

Prvotná samota: Nielen Adamova skúsenosť, že je „sám“ bez pomocníka, ale tiež ľudská skúsenosť „samoty“ vo viditeľnom svete ako osoby stvorenej na obraz a podobu Boha. Adam svoju samotu objavil, keď pomenovával zvieratá a zistil, že sa od nich zásadným spôsobom líši.

Prvotná jednota: Skúsenosť sebadarujúcej lásky, ktorú muž a žena pociťovali pred hriechom. Táto jednota preklenula samotu v zmysle byť bez „pomocníka“, ale potvrdila ľudskú samotu v zmysle byť odlišný od zvierat. Prvotná jednota muža a ženy „v jednom tele“ je diametrálne odlišná od párenia zvierat.

Prvotná nahota: Prvotná skúsenosť nahoty bez hanblivosti. Adam a Eva neboli zaťažení hanblivosťou, pretože nemali žiadnu skúsenosť so žiadostivosťou. Muž a žena pred hriechom pociťovali sexuálnu túžbu ako túžbu milovať k obrazu Božiemu.

Sakramentalita (sviatostná povaha) tela: Schopnosť tela urobiť viditeľným, čo je neviditeľné. Telo hlása „veľké tajomstvo“ – duchovné tajomstvo Božej trojičnej lásky a naše povolanie mať na tejto láske cez Krista účasť.

Prvotná sviatosť: Manželstvo ako prvotné a základné zjavenie Božieho tajomstva vo stvorenom svete.

Hanblivosť: V negatívnom zmysle hanblivosť ukazuje, že sme stratili vedomie dôstojnosti a dobroty tela ako „teológie“ – zjavenie Božieho tajomstva. V pozitívnom zmysle hanblivosť značí túžbu chrániť dobrotu tela pred ponížením žiadostivosťou.

Žiadostivosť: Sexuálna túžba bez Božej lásky. Žiadostivosť vedie človeka k sebauspokojeniu na úkor druhého, zatiaľ čo láska vedie človeka k sebadarovaniu pre dobro druhého. Žiadostivosť je teda redukciou pôvodnej plnosti, ktorú Boh zamýšľal pre sexuálny vzťah.

Vnútorný pohľad: Čistý pohľad“, ktorý si Adam a Eva voľne vymieňali v stave nevinnosti. Myslí sa tak nielen pohľad očí na telo, pretože oni boli schopní cez telesný zrak vnímať vnútornú pravdu osoby.

Sloboda daru: Tento pojem znamená, že muž a žena pred hriechom neprežívali sexuálnu túžbu ako nutkanie alebo nekontrolovateľnú potrebu. Boli úplne slobodní a v tejto slobode túžili len stať sa jeden druhému darom. Kristus nás povolal k tomu, aby sme túto slobodu nadobudli. To je tá sloboda, ku ktorej nás oslobodil Kristus (Gal 5,1).

Boh videl, že je to dobré: Tento výraz pochádza z Gn 1,31: „Boh videl, že všetko, čo urobil, je veľmi dobré.“ Odkazuje na skutočnosť, že všetko, čo Boh stvoril, je vo svojej podstate dobré. Zlo nie je realita sama o sebe, je to iba nedostatok alebo obmedzenie stvoreného dobra.

Svätosť: Stav osoby, ktorá správne miluje. Božia svätosť sa prejavuje v jeho večnej výmene sebadarujúcej lásky. Svätosť človeka je to, čo nás robí schopným byť Božím obrazom cez úprimné sebadarovanie. U ľudskej osoby i u vteleného Krista sa svätosť prejavuje v tele a cez ľudské telo.

Snubná láska: Láska ako „úplné sebadarovanie“. Manželstvo je modelom takej lásky, nie je ale jediným spôsobom, ako vyjadriť úplný dar seba.

Snubný význam tela: Povolanie k láske, ako ho Boh vpísal do mužského a ženského tela. Keď žijeme podľa snubného významu svojho tela, napĺňame samotný zmysel nášho bytia a existencie

Všeobecné povolanie ku svätosti: Skutočnosť, že Boh volá každého bez výnimky, aby „miloval, ako miluje On“ cez úprimné sebadarovanie.





Cudzoložstvo spáchané v srdci: Človek sa ho dopúšťa, keď sa vnútorne rozhodne zaobchádzať s iným človekom ako s predmetom na uspokojenie žiadostivosti, a nie ako s osobou, ktorú je potrebné milovať k Božiemu obrazu.

Dedičstvo nášho srdca: Tie hlbšie dispozície nášho srdca, ktoré sme „zdedili“ nielen kvôli hriechu, ale oveľa viac z prvotných skúseností muža a ženy. Dedičstvo nášho srdca preniká hlbšie než žiadostivosť a my stále ešte túžime po tom, aby sme z toho hlbšieho dedičstva nášho srdca žili.

Spochybnenie daru: Pochybnosť, ktorá vstúpila do ľudského srdca o Božom vzťahu k nám. Boží vzťah k nám má povahu sebadarovania (daru). S príchodom hriechu sme začali Boha vnímať skôr ako tyrana, ktorý nám odopiera to, po čom túžime.

Druhý objav pohlavia: Odkazuje na skúsenosť po prvotnom hriechu, v ktorom sexuálny vzťah degeneroval z lásky a spoločenstva do žiadostivosti a nadvlády.

Živá morálka: Je to „život“, ktorý nám Kristus ponúka, ktorý nás robí schopnými a dáva nám silu, aby sme túžili a slobodne zvolili to, čo je pravdivé, dobré a krásne. Túto morálku je potrebné odlíšiť od sterilného prístupu k morálke „bez života“, ktorý kvôli zvádzaniu zla vidí v Božom zákone bremeno a prekážku.

Etika a étos: Etika je objektívny mravný zákon alebo prikázanie. Na druhej strane étos sa týka trvalých vnútorných túžob srdca – toho, čo osobu priťahuje a odpudzuje. Kristus v Reči na vrchu ukazuje, že etika nestačí („Počuli ste, že bolo povedané..., ale ja vám hovorím...“). Kristus prišiel premeniť náš étos, naše srdce.

Étos vykúpenia (tiež kresťanský étos alebo nový étos): Je charakterizovaný premenou ľudského srdca, takže prvotný Boží plán pre ľudský život a spojenie muža a ženy chápe a túži po ňom.

Sloboda od zákona: Tá sa uskutočňuje vtedy, keď je ľudské srdce cez étos vykúpenia premenené do tej miery, že už nepotrebuje „zákon“ (t.j. etiku), pretože ho netúži prestupovať.

Milosť: Božia láska vyliata do ľudského srdca skrze Ducha Svätého. Milosť mužovi a žene umožňuje, aby sa stali tým, kým sú, aby žili a milovali podľa Božieho zámeru. Milosť preniká celou osobou človeka, telom, dušou, a dáva silu „vydať svoje telo“ cez úprimné sebadarovanie.

Viera: Viera je vo svojej najhlbšej podstate otvorenosť ľudského srdca Božej milosti, Božiemu daru, láske vliatej do ľudského srdca skrze Ducha Svätého.

Milosť stvorenia: Dar lásky, ktorý Boh vlial pri stvorení, a zvlášť pri stvorení muža a ženy. Táto milosť umožňovala prvému ľudskému páru, aby pred pádom milovali jeden druhého k Božiemu obrazu.

Milosť vykúpenia: Dar lásky, ktorý Boh vlial pri vykúpení sveta, a zvlášť pri vykúpení muža a ženy. Táto milosť mužom a ženám umožňuje, aby sa podľa toho, do akej miery na seba berú svoj kríž a nasledujú Krista, postupne vracali k pôvodnému Božiemu plánu a žili podľa neho. Milosť vykúpenia sa dokonale naplní pri vzkriesení tela.

Život podľa Ducha: Život, ktorým je človek obdarovaný milosťou vykúpenia, t.j. život Ducha Svätého. Podľa toho, do akej miery žijeme „podľa Ducha“, sme slobodní od zákona, pretože naše srdce sa zákonom riadi. Žiť podľa Ducha neznamená odmietnuť svoje telo; znamená otvoriť telo „vdýchnutiu“ Ducha Svätého.

Život podľa tela: Život odtrhnutý od Božieho „vdýchnutia“. Taký človek je zviazaný žiadostivosťou a inými neresťami, a preto vníma Boží zákon ako bremeno a prekážku. Neznamená to, že naše telo je „zlé“; naše telo potrebuje byť obdarené duchom, t.j. naplnené Duchom Svätým.

Vykúpenie tela: Podľa toho, do akej miery pociťujeme „život podľa Ducha“, do tej miery tiež pociťujeme vykúpenie svojho tela. Ide o obnovu ľudskej osoby v jeho alebo jej integrite ako jednote tela a duše. To umožňuje v ľudskom srdci obnoviť prvotný Boží plán. Toto vykúpenie nie je iba niečím, čo dúfame, že dostaneme pri vzkriesení. Ono v nás pôsobí už tu na zemi.

Čistota srdca: Do tej miery, aké je čisté naše srdce, do tej miery chápeme, vidíme a pociťujeme telo také, aké Boh pri stvorení chcel, aby bolo – ako zjavenie jeho Božieho tajomstva. „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8).

Postoj podozrievania: Tí, ktorí žijú s týmto postojom, sú tak zviazaní vlastnou žiadostivosťou, že vidia tú istú zviazanosť u všetkých ostatných. Nedokážu si predstaviť iný spôsob uvažovania o ľudskom tele a sexuálnych vzťahoch, ako cez optiku žiadostivosti. Tento postoj je pravým opakom zmyslu života.





Vzkriesenie tela: Doktrína hovorí o tom, že ľudské telo je určené na večný život v jednote s ľudskou dušou. Večný život nie je len „duchovná“ realita. Údelom človeka (muža a ženy) je mať účasť na živote Trojice ako osoba obdarená telom.

Spiritualizácia (zduchovnenie) tela: Telo bude pri vzkriesení úplne „preduchovnené“, čo znamená nielen dokonalú integritu tela a duše, ale tiež dokonalé „naplnenie“ telesnej ľudskej osoby Duchom Svätým.

Zbožštenie tela: Pretože pri vzkriesení bude ľudské telo preniknuté Duchom Svätým, ktorý je božskou Osobou, telo bude v istom zmysle „zbožštené“. Nestratíme ľudskú prirodzenosť, ale prostredníctvom Božieho, vonkoncom nezaslúženého daru, bude mať muž a žena, telo a duša účasť na Božej prirodzenosti (pozri 2 Pt 1,4).

Baránkova svadba: Obraz, ktorý používa knihu Zjavení, aby vyjadrila večné spojenie Krista a Cirkvi. Kristus, nepoškvrnený „Baránok Boží“, sa navždy stane darom svojej Neveste Cirkvi, a Cirkev ho Kristovi opätuje darovaním samej seba. Boh a človek budú cez túto vzájomnú výmenu lásky žiť vo večnom spoločenstve.

Oblažujúce videnie: Večné videnie Boha prisľúbené tým, ktorí odpovedali na Baránkovo pozvanie na svadbu. Neprekonateľná krása a veľkoleposť tohto večného videnia Boha naplní každého, kto ho bude účastný, nikdy nekončiacou blaženosťou.

Naplnenie snubného významu tela: Snubný význam tela bude pri vzkriesení konečne odhalený a naplnený prijatím Božieho daru nami a darovaním nás Bohu.

Spoločenstvo svätých: Svätí budú v nebi žiť nielen vo večnom spoločenstve s Bohom, ale budú žiť aj vo večnom spoločenstve medzi sebou navzájom. Už teraz existuje spoločenstvo medzi tými v nebi a tými na zemi, ktorí k nebu putujú. Pri vzkriesení bude v tomto spoločenstve svätých dosiahnutá jednota ľudského rodu, ktorú Boh chcel od počiatku.





Eunuch: Osoba fyzicky neschopná pohlavného styku.

Eunuch pre nebeské kráľovstvo: Niekto, kto sa slobodne zriekol pohlavného života, aby sám seba celkom zasvätil „Baránkovmu manželstvu“.

„Nadradenosť“ celibátu: Toto povolanie je „nadradené“ nie pre samotný celibát, ale kvôli tomu, že nebeské kráľovstvo (pre ktoré sa zasväcuje človek v celibáte) je objektívne nadradené pozemskému manželstvu.

Komplementarita povolania: Skutočnosť, že si kresťanský celibát a kresťanské manželstvo neodporujú, ani spolu nesúperia; skôr jedno obohacuje druhé a dopĺňa ho. Manželstvo odhaľuje „snubný“ charakter celibátu a celibát odhaľuje sviatostné zameranie manželstva.

Celibát ako výraz snubného významu tela: Kresťanský celibát nezahŕňa odmietnutie tela a sexuality, ale vyjadruje ich konečný účel a zmysel tým, že tak výrazným spôsobom odkazuje na Baránkovu svadbu. Muži a ženy žijúci v celibáte (panenstve) vyjadrujú snubný význam tela tým, že sa stávajú úprimným darom pre druhých. To následne vedie k duchovnej plodnosti.





Vzájomná podriadenosť: Apoštol Pavol používa jazyk „podriaďovania sa“ bežný v jeho dobe, ale vyzýva manželov k jeho prevratnému chápaniu. Podriadenosť v kresťanskom manželstve je vzájomná a utvára sa nie podľa žiadostivosti a nadvlády, ale podľa obrazu Krista a jeho Cirkvi.

Bázeň pred Kristom: Manželia sa musia jeden druhému podriaďovať „v bázni pred Kristom“. To nie je nič iné, než duchovne zrelá forma vzájomnej príťažlivosti muža a ženy. Do tej miery, do akej pociťujeme vykúpenie sexuálnej túžby, do tej miery krása opačného pohlavia vyvoláva nie žiadostivosť, ale hlbokú úctu a rešpekt.

Byť hlavou: Podľa analógie „hlavy a tela“, ktorú sv. Pavol používa, je manžel hlavou a manželka telom. Byť hlavou pre manžela neznamená nadvládu a autoritársku kontrolu, ale na prvom mieste službu, znamená to podľa vzoru Krista položiť svoj život za svoju nevestu (a deti).

Sviatosť stvorenia: Skutočnosť, že sa „tajomstvo Božej lásky“ stalo v stvorení najlepšie viditeľným cez „znamenie“ jednoty medzi mužom a ženou.

Sviatosť vykúpenia: Skutočnosť, že sa „tajomstvo Božej lásky“ definitívnym spôsobom ukázalo vo vykúpení cez „znamenie“ jednoty Krista a Cirkvi, ktorú sv. Pavol prirovnáva k snubnej jednote manželov.

Reč tela: Schopnosť tela „hovoriť“ o Božej láske a „hlásať“ ju. Robia tak alebo by mali robiť najhlbším spôsobom pri zjednotení manželov v „jedno telo“. Tu majú manželia obnovovať svoj manželský sľub svojim telom.

Agapé: Grécke slovo pre Božiu lásku. Kristova láska je slobodná, úplná a plodná. Eros a agapé sa majú v kresťanskom manželstve stretávať a prinášať ovocie. Ak majú byť manželia verní „reči svojho tela“, musí pohlavný styk vyjadrovať agapé.

Prorocká úloha tela: Telo je „prorocké“, pretože má hlásať Božiu lásku. Musíme však pozorne rozlišovať medzi pravými a falošnými prorokmi. Ak telom môžeme vyjadrovať pravdu, môžeme ním aj klamať.





Humanae vitae: Titul encykliky Pavla VI. z roku 1968 (ktorý sa dá doslova preložiť ako „Ľudský život“), ktorá znovu potvrdila učenie cirkvi o nemorálnosti antikoncepcie.

Úplný (celostný) pohľad na človeka: Pápež Pavol VI. v Humanae vitae vyhlásil: Aby sme porozumeli učeniu Cirkvi o sexuálnej morálke, musíme ho vidieť vo svetle úplného pohľadu na človeka a jeho povolania. Kým je človek? Prečo existuje a na čo je určený? Ján Pavol II. vo svojej teológii tela práve tento „úplný pohľad na človeka“ načrtáva.

„Sestra moja, nevesta“: Tento výraz z Piesne piesní dokazuje, že si milý uvedomuje, že jeho milovaná s ním zdieľa rovnaké človečenstvo. To, že ju nazýva „sestrou“, skôr ako ju nazve „nevestou“, ukazuje, že jeho motívom nie je žiadostivosť, ale úprimné sebadarovanie.

„Záhrada uzavretá“: Tento výraz z Piesne piesní dokazuje, že milý svoju milú uznáva ako „paniu jej vlastného tajomstva“. Inými slovami, že vníma a rešpektuje jej dôstojnosť nedotknuteľnej osoby, ktorá sama určuje svoj osud. Jediná cesta, po ktorej môže do tej „záhrady“ vstúpiť, je s jej slobodným „áno“. Ak by ňou manipuloval alebo jej vtrhol do dverí, dotkol by sa tým jej dôstojnosti ako osoby.

Skúška života a smrti: Manželstvo Tobiáša a Sáry ukazuje, že keď sa manželia stávajú „jedným telom“, ocitajú sa v centre veľkého zápasu medzi dobrom a zlom, medzi životom a smrťou. Láska však verí vo víťazstvo a je pripravená urobiť čokoľvek, aby život zvíťazil nad smrťou.

Etika znamení: Norma pre sexuálnu morálku je, či je alebo nie je dané správanie pravým obrazom alebo znamením slobodnej, úplnej, vernej, plodnej lásky Kristovej. Pokiaľ ním nie je, potom je to napodobenina lásky, po ktorej skutočne túžime.

Zodpovedné rodičovstvo: Zodpovedné rodičovstvo je v jazyku Cirkvi uplatňované tými, ktorí sa prezieravo a veľkodušne rozhodli mať veľkú rodinu, alebo tými, ktorí z vážnych dôvodov a s rešpektom k reči tela sa snažia o odstup medzi deťmi alebo sa chcú ďalšiemu dieťaťu vyhnúť.

Prirodzené plánovanie rodičovstva: Tie metódy plánovania rodiny, ktoré sú v zhode s Božím plánom pre plodnosť a manželskú lásku. Moderné metódy prirodzeného plánovania rodičovstva je potrebné odlíšiť od oveľa menej spoľahlivej „kalendárnej metódy“. Moderné metódy PPR sú v predchádzaní tehotenstva účinné na 98-99%, keď sú používané správne, a môže ich používať každá žena bez ohľadu na pravidelnosť či nepravidelnosť svojich cyklov.

Čistota: Cnosť, ktorá zameriava sexuálnu túžbu na najdôležitejšiu hodnotu osoby a pravdu sebadarujúcej lásky. Manželská spiritualita: „Život podľa Ducha“ (pozri vyššie) v manželstve. Zahŕňa otvorenosť tiel manželov i „jedného tela“, ktorým sa stávajú, prítomnosť a prebývanie Ducha Svätého, Pána a Darcu života. Pretože je antikoncepcia známkou „uzavretia sa“ Pánovi a Darcovi života, používanie antikoncepcie a antikoncepčná mentalita sú v istom zmysle „antitézou“ (protikladom) opravdivej manželskej spirituality.





Nová evanjelizácia: Naliehavá potreba hlásať „veľké tajomstvo“ Kristovej lásky celému svetu. To „nové“ na tejto evanjelizácii nie je posolstvo. Je to skôr skutočnosť, že toto evanjelizačné úsilie sa zameriava z veľkej časti na „pokrstených neveriacich“. Pokiaľ má Cirkev priniesť evanjelium mužom a ženám súčasnosti, jej hlásanie musí byť „nové v horlivosti, metódach a vyjadreniach.“

Vteliť evanjelium: Znamená to ukázať, že Boží plán lásky pre ľudstvo nie je niekde „tam vonku“. Je to „práve tu“, v našej každodennej skúsenosti ako mužov a žien a v našej túžbe po spoločenstve. Pokiaľ týmto spôsobom nie je evanjelium vtelené, navždy zostaneme odlúčení od toho, čo je „podstatne ľudské“. A pokiaľ evanjelium nie je vtelené s tým, čo je podstatne ľudské, nie je to v podstate evanjelium Ježiša Krista.

Vtelená láska: Láska je výsostne duchovná. Ľudským paradoxom ale je, že duchovne sa prejavuje v tele. Božie povolanie k láske a sebadarovaniu pociťujeme v našom tele. Preto Kristus „plne zjavuje človeku jeho samého“- pretože zjavuje pravdu o vtelenej láske tým, že „vydáva svoje telo“ za nás.

Evanjelium tela: Ak je evanjelium „radostnou zvesťou“ o našej spáse v Kristovi, potom výraz „evanjelium tela“ naznačuje, že ľudské telo je znamením a nástrojom tej istej zvesti o našej spáse v Kristovi. Stručne povedané, toto evanjelium je povolaním k spoločenstvu. Naše telá mužov a žien kričia: spoločenstvo! „mám na mysli vzťah Krista a Cirkvi“ (Ef 5,32).

Analógia viery: Súvislosť právd viery medzi sebou a v rámci celého plánu Božieho zjavenia. Existuje vzájomné prepojenie právd viery, každá má neodlučiteľný vzťah k ostatným. Teológia tela pomáha ukázať, ako rôzne časti skladačky kresťanského mystéria do seba nádherne zapadajú.